Budúcnosť sa seje dnes

Keď dnes otvorím niektoré školské materiály, často mám pocit, že sa pozerám skôr na pracovný formulár než na učebnicu. Strana je rozdelená na malé okienka, riadky alebo prázdne políčka. Úloha je jednoduchá: doplniť chýbajúce slovo, zakrúžkovať správnu odpoveď, vpísať jedno číslo alebo krátku vetu.

Takéto publikácie sa dnes označujú ako pracovné učebnice. V praxi ide o učebnicu spojenú s pracovným zošitom. Žiak do nej priamo píše odpovede a po skončení školského roka sa pracovná učebnica odkladá, už ju nemožno použiť znova. Na prvý pohľad to vyzerá veľmi prakticky. Dieťa nemusí viesť zošit. Nemusí si rysovať okraje, zapisovať dátum, prepisovať zadanie z učebnice ani sa orientovať v tom, kde presne má úlohu vyriešiť. Všetko je pripravené priamo na stránke. Úloha je jasná a rýchla: „Vpíš správnu odpoveď do pripraveného okienka.“Pre dieťa je to jednoduchšie. Pre učiteľa prehľadnejšie. Pre rodiča často pohodlnejšie. Lenže práve v tejto jednoduchosti sa môže skrývať otázka, nad ktorou sa podľa mňa oplatí zastaviť. Neuberáme tým deťom niečo dôležité z procesu učenia? Neprichádzajú tým postupne o skúsenosť, ktorá je pre vývin myslenia, písania aj sebadisciplíny prirodzená, t. j.  o vlastný zápis, vlastnú formuláciu odpovede a vlastnú prácu so zošitom?

Ak sa pozrieme na proces učenia z pohľadu vývinu dieťaťa, zistíme jednu dôležitú vec, písanie nie je len mechanický zápis informácie. Keď dieťa píše do zošita, zapája viacero procesov naraz. Musí sa orientovať v texte, vybrať podstatnú informáciu, zapísať ju vlastnými slovami, kontrolovať pravopis, držanie pera aj organizáciu textu na stránke. Takýto zápis je vlastne malým tréningom: pozornosti, pracovnej pamäte, jazykového vyjadrovania a zároveň aj trpezlivosti a sebadisciplíny. Zošit sa postupne stáva vizitkou práce žiaka. Je v ňom vidieť snahu, chyby aj pokrok.

Keď však väčšinu úloh nahradí pracovná učebnica, situácia sa mení. Dieťa už často nepíše vlastný text. Skôr dopĺňa chýbajúce slová alebo čísla do pripravených riadkov. Rozdiel medzi doplnením jedného slova a napísaním celej odpovede je pritom z pohľadu mozgu veľký.

Učitelia aj rodičia si dnes niekedy všimnú zaujímavý jav. Niektoré deti majú problém odpovedať celou vetou. Vedia vybrať správnu možnosť. Vedia doplniť slovo do textu. Ale keď majú vysvetliť odpoveď vlastnými slovami, zrazu si nie sú isté. Samozrejme, príčin môže byť viac. Jednou z nich však môže byť aj to, že deti dnes menej píšu súvislý text. Keď žiak pravidelne formuluje odpoveď vlastnou vetou, jeho mozog sa učí premýšľať v súvislostiach.
Učí sa vytvárať štruktúru myšlienky, hľadať správne slová a prepájať ich do zmysluplného celku. Doplnenie jedného slova do okienka je kognitívne omnoho jednoduchšia úloha.

Otázka, ktorá má aj ekonomický rozmer …
Popri pedagogickej stránke existuje aj praktická otázka. Klasická učebnica sa v školách používala niekoľko rokov. Škola ju zakúpila raz a vymenila ju až vtedy, keď bola opotrebovaná alebo poškodená. Pracovná učebnica sa však používa len jeden školský rok. Žiak do nej píše
a preto ju už ďalší žiaci nemôžu používať. Školy tak musia objednávať nové pracovné učebnice každý rok pre všetkých žiakov. Je preto prirodzené pýtať sa: komu tento model najviac vyhovuje? Pre vydavateľstvá znamená pracovná učebnica stabilný a pravidelný odbyt.
Každý školský rok vzniká nová potreba nákupu. To samo o sebe nie je nič nelegitímne.
Otázka však znie, či je tento model vždy pedagogicky najvýhodnejší pre žiaka.

Pracovné učebnice môžu byť užitočným nástrojom. Dokážu zjednodušiť organizáciu hodiny, pomôcť pri precvičovaní alebo ponúknuť prehľadnú štruktúru úloh. Problém nastáva skôr vtedy, keď sa stanú hlavným spôsobom práce. Učenie totiž nie je len o správnej odpovedi v okienku. Je aj o procese, v ktorom sa dieťa učí premýšľať, formulovať myšlienky a postupne preberať zodpovednosť za vlastnú prácu.

Vlastný zošit, vlastný zápis či riešenie úlohy napísané celou vetou môžu byť pre žiaka náročnejšie. Práve v tejto náročnosti sa však často skrýva priestor pre skutočné učenie. Učenie totiž nie je len o tom nájsť správnu odpoveď. Je aj o procese, v ktorom sa dieťa učí premýšľať, formulovať myšlienky a postupne preberať zodpovednosť za vlastnú prácu. Možno by sme sa preto mali pýtať nielen to, čo je pre žiaka jednoduchšie, ale aj to, čo ho v skutočnosti naučí viac.