Budúcnosť sa seje dnes

Prečo máme pocit, že láskavosť z bežného života mizne? Že si ľudia menej pomáhajú, menej sa počúvajú, menej si všímajú jeden druhého?

A potom prídu príbehy, ktoré znejú takmer neuveriteľne.

Príbehy ľudí, ktorí prežili vojnu či extrémne ťažké časy. Hovoria, že práve vtedy sa medzi ľuďmi dialo niečo zvláštne. Tí, ktorí sa predtým nemali radi, si začali pomáhať. Tí, ktorí by si inokedy nevenovali ani pohľad, si delili posledný kus chleba.

Ako je to možné?

Prečo sa láskavosť stráca v dobrých časoch a vracia sa v tých najťažších?

Psychológia naznačuje, že v čase bezpečia sa človek prirodzene sústreďuje viac na seba, t. j. na výkon, porovnávanie, postavenie. V takom prostredí sa vzťahy ľahko menia na súťaž. A tam, kde je súťaž, láskavosť ustupuje.

Nie preto, že by ľudia prestali byť schopní dobra.
Ale preto, že ho prestanú považovať za nevyhnutné.

V kríze sa však niečo zásadné mení.

Zrazu nejde o to, kto má viac. Ide o prežitie. O druhého človeka. O základnú otázku: zostaneme ľuďmi?

A práve tu sa začína druhý, menej pohodlný rozmer pravdy.

Láskavosť sa v ťažkých časoch neobjavuje u všetkých rovnako.

Niektorí ľudia pomáhajú. Zdieľajú. Riskujú pre druhých. V extrémnych situáciách, aj v koncentračných táboroch prežívali mnohí práve vďaka drobným prejavom ľudskosti, vzájomnej podpore a solidarite.

Iní sa rozhodnú inak.

Uzavrú sa. Sústreďujú sa na vlastné prežitie. Niekedy zradia. Niekedy využijú situáciu, aby zachránili seba a svoju rodinu.

Je to zlyhanie?

Alebo prirodzený inštinkt?

Výskumy správania v extrémnom strese ukazujú, že človek sa v ohrození často pohybuje medzi dvoma základnými silami:
medzi snahou prežiť a schopnosťou zostať prosociálny. Niektorí aktivujú silnejšie empatiu a spoluprácu. Iní ochranný mechanizmus zameraný na seba a najbližších.

A pravda je menej čiernobiela, než by sme chceli.

Nie každý, kto pomáha, je hrdina.
A nie každý, kto sa snaží zachrániť seba a svoju rodinu, je automaticky zlý človek.

Otázka preto nestojí len takto: kto konal správne?

Možno skôr takto: Čo by sme urobili my?

Koľko by sme boli ochotní riskovať pre druhých?
A kde je hranica medzi zodpovednosťou za blízkych a zodpovednosťou za ľudskosť?

Možno práve extrémne situácie neukazujú len to, akí sú ľudia.

Ukazujú, aké možnosti v sebe človek nosí. Schopnosť pomôcť.
Aj schopnosť odvrátiť sa.

A práve preto sa láskavosť v ťažkých časoch neobjavuje automaticky. Je to voľba.

Možno teda láskavosť z nášho života nemizne.
Možno len čaká na moment, keď ju budeme považovať za nevyhnutnú.

A možno najdôležitejšia otázka nie je, akí sú ľudia v kríze. Ale akí sme my, keď kríza neprichádza.