Keď dnes pozorujem deti v predškolskom veku, čoraz častejšie si všímam drobnosti, ktoré v skutočnosti drobnosťami vôbec nie sú. Dieťa má napríklad problém zaviazať si šnúrky na topánkach. Na prvý pohľad nič výnimočné.
Lenže keď prídete do obchodu, zistíte ešte jednu vec a to, že topánky so šnúrkami pre päť- či šesťročné deti sa dnes hľadajú čoraz ťažšie. Väčšina z nich má suché zipsy. Praktické riešenie pre dospelých, ktoré má deťom uľahčiť život. Lenže práve v tejto snahe veci zjednodušiť sa skrýva malý paradox. Dieťa sa totiž nemá kde naučiť jednoduchú, a pritom dôležitú zručnosť. Výrobcovia obuvi len reagujú na realitu trhu a kopírujú to, čo rodičia kupujú. A tak sa postupne vytráca situácia, v ktorej by si dieťa viazanie šnúrok vôbec mohlo prirodzene osvojiť.
Na prvý pohľad ide o drobnosť. Keď sa však na ňu pozrieme z pohľadu vývinu mozgu, začína mať oveľa väčší význam. Podobne je to aj pri ďalších každodenných činnostiach. Zapnúť malý gombík na košeli je pre niektoré deti náročná úloha. Navliecť šnúrku do otvoru, manipulovať s drobnými predmetmi alebo presne uchopiť ceruzku nie je samozrejmosť.
A keď sa presunieme na ihrisko, obraz je často podobný. Niektoré deti majú problém urobiť kotúľ, preskočiť švihadlo, hodiť a chytiť loptu alebo udržať rovnováhu pri jednoduchom pohybe. Činnosti, ktoré kedysi patrili k prirodzenej súčasti detských hier, dnes nie sú pre všetky deti samozrejmé.
Na prvý pohľad to môžu byť maličkosti, drobné zručnosti, ktoré sa deti časom naučia. Keď sa však na tieto situácie pozrieme z pohľadu vývinu mozgu, začnú vyzerať úplne inak. To, čo sa navonok javí ako jednoduchá manuálna zručnosť alebo pohybová aktivita, je v skutočnosti dôležitý stimul pre vývin nervovej sústavy dieťaťa. Za schopnosťou manipulovať s predmetmi, koordinovať pohyb alebo presne ovládať prsty sa totiž skrývajú procesy, ktoré majú významný vplyv aj na ďalšie oblasti vývinu a to vrátane REČI a MYSLENIA.
Motorika a reč totiž v mozgu dieťaťa nie sú oddelené svety. Sú úzko prepojené. Oblasti mozgu, ktoré riadia pohyby rúk, sa nachádzajú v blízkosti oblastí zodpovedných za tvorbu reči. Keď sa aktivujú pohyby rúk, aktivujú sa zároveň aj neurálne siete zapojené do jazykových procesov.
Detský svet sa však dnes mení. Deti trávia viac času pri obrazovkách a menej času manipuláciou s predmetmi. Dotyk displeja je z motorického hľadiska veľmi jednoduchý pohyb. Nevyžaduje presnú koordináciu prstov ani manipuláciu s materiálmi.
Mozog však potrebuje oveľa bohatšie skúsenosti. Potrebuje kreslenie, modelovanie, stavanie, navliekanie, manipuláciu s rôznymi materiálmi. Potrebuje pohyb, rytmus a hru. Nie je náhoda, že mnohé tradičné detské hry a riekanky prirodzene spájajú pohyb, rytmus a jazyk. Tlieskanie, skákanie cez švihadlo či rytmické opakovanie slov vytvárajú komplexnú aktivitu, pri ktorej sa v mozgu súčasne aktivujú motorické aj jazykové systémy. Práve v takýchto jednoduchých hrách sa detský mozog učí koordinovať pohyb, rytmus aj reč.
Keď dnes vidím dieťa, ktoré sa snaží zapnúť gombík alebo preskočiť švihadlo, nevidím len tréning drobnej zručnosti. Vidím proces, v ktorom sa v mozgu budujú neurálne spojenia. Možno práve preto by sme sa na detskú motoriku mali pozerať trocha inak. Nie ako na drobnú manuálnu zručnosť, ktorá sa v modernej dobe môže zdať menej dôležitá alebo dokonca nahraditeľná technológiou. Ale ako na jeden z prirodzených mechanizmov, cez ktorý sa vyvíja aj detská reč.
Mozog dieťaťa sa totiž neučí hovoriť iba počúvaním slov. Učí sa hovoriť aj prostredníctvom pohybu, manipulácie s predmetmi, koordinácie rúk a tela. Pri takýchto činnostiach sa v mozgu aktivujú neurálne siete, ktoré pomáhajú koordinovať pohyb, vnímať rytmus a usporadúvať jednotlivé kroky za sebou. Práve tieto schopnosti sú pritom dôležitým základom aj pre plynulý rozvoj reči.
To, čo sa navonok javí ako obyčajná motorická aktivita, je preto v skutočnosti jeden z dôležitých stimulov pre rozvoj reči. Rozvoj reči sa totiž nezačína len v ústach. Jeho základy vznikajú aj v pohybe detských rúk.
Celá debata | RSS tejto debaty