Budúcnosť sa seje dnes

Predstavte si človeka, ktorý má na každú životnú situáciu rovnaké vysvetlenie. Za jeho problémy môže vždy niekto iný. Za neúspech v práci môže kolega, za neúspech v škole môže učiteľ, za konflikty vo vzťahoch môže partner. A za to, že sa veci nedaria, môže jednoducho „celý svet“.

Takých ľudí poznáme asi všetci.

Sťažujú sa. Vysvetľujú. Hľadajú vinníkov. Len jedna vec sa v ich príbehu takmer nikdy neobjaví a to ich vlastná zodpovednosť.

Zaujímavé je, že tento spôsob premýšľania nevzniká až v dospelosti. Začína sa oveľa skôr. V detstve. V drobných každodenných situáciách, ktoré sa na prvý pohľad zdajú nepodstatné.

Dieťa príde domov zo školy a povie:
„On za to môže.“
„Učiteľka je nespravodlivá.“
„Spolužiaci sú proti mne.“

Je to úplne prirodzené. Vývinová psychológia hovorí, že malé deti majú tendenciu vysvetľovať udalosti tým, že zodpovednosť presunú na niekoho iného. V predškolskom a mladšom školskom veku je to normálna vývinová fáza.

Otázka však je, čo sa stane potom.

Či sa dieťa postupne naučí, že za jeho situácie sú vždy zodpovední iní ľudia.
Alebo či sa začne učiť niečo oveľa dôležitejšie a to, že na mnohé veci má vplyv aj ono samo.

Niektorí rodičia používajú jednoduché pravidlo výchovy:
„Nesťažuj sa.“

Na prvý pohľad to môže znieť prísne. No pointa tejto vety často nie je v potláčaní emócií. Ide skôr o snahu posunúť rozmýšľanie dieťaťa o krok ďalej.

Existuje totiž staré životné pravidlo, ktoré vystihuje túto myšlienku veľmi presne:

„Pomocnú ruku nájdeš vždy na konci svojho ramena.“

Je to jednoduchá veta, ale skrýva sa v nej dôležitá skúsenosť. V živote totiž prídu situácie, keď nám niekto pomôže. Ale prídu aj situácie, keď budeme musieť urobiť prvý krok sami.

Psychológovia hovoria o tom, že deti si postupne vytvárajú predstavu o tom, kto riadi udalosti v ich živote. Či oni sami, alebo okolnosti a iní ľudia.

Ak dieťa vyrastá v prostredí, kde sa každý problém vysvetľuje tým, že zaň môže niekto iný, môže sa v ňom postupne vytvoriť postoj, ktorý psychológovia označujú ako mentalitu obete. Človek má pocit, že udalosti sa mu jednoducho dejú a on ich nedokáže ovplyvniť.

Naopak, deti, ktoré sa učia hľadať riešenie, postupne získavajú pocit, že majú na svoj život vplyv. A práve tento pocit patrí medzi základné predpoklady psychickej odolnosti aj životného úspechu.

A tu prichádza malý AHA moment.

Možno nejde o to, aby sa deti nikdy nesťažovali. Sťažnosť je často len prvý pokus pomenovať frustráciu alebo nespravodlivosť.

Dôležité je, čo nasleduje potom.

Či sa rozhovor skončí pri otázke:
„Kto za to môže?“

Alebo sa zmení na úplne inú otázku:

„Čo s tým môžeš urobiť ty?“

Možno práve v tejto jednoduchej otázke sa začína formovať niečo, čo bude dieťa sprevádzať celý život, pocit zodpovednosti za vlastné rozhodnutia a schopnosť hľadať riešenia aj v náročných situáciách.

A tak sa natíska niekoľko otázok aj pre nás dospelých.

Učíme dnes deti skôr hľadať vinníkov, alebo riešenia?
Pomáhame im prekonávať problémy, alebo ich riešime za nich?
A kde je vlastne hranica medzi podporou dieťaťa a výchovou k zodpovednosti?

Možno odpoveď nie je jednoduchá.
Ale možno sa začína práve v tej malej vete, ktorú niektorí rodičia hovoria svojim deťom:

„Nesťažuj sa. Skús nájsť riešenie.“

Každého človeka v živote ako sa hovorí  „niekde tlačí topánka“. Každý z nás sa skôr či neskôr ocitne v situácii, ktorá je nepríjemná, nespravodlivá alebo jednoducho náročná. V takých chvíľach je najjednoduchšie urobiť jednu vec: prehodiť zodpovednosť na niekoho iného. Na okolnosti. Na systém. Na ľudí okolo nás.

A úprimne, niekedy sú životné podmienky skutočne nespravodlivé. Nie každý štartuje z rovnakej štartovacej čiary. Nie každý má rovnaké príležitosti, podporu či prostredie.

No práve život často ukazuje ešte jednu zaujímavú vec.

Že niekedy práve náročné podmienky dokážu vyformovať ľudí, ktorí sú silní. Ľudí, ktorí sa namiesto sťažovania naučia hľadať riešenia. Ľudí, ktorí si postupne vytvoria presvedčenie, že aj keď nemôžu ovplyvniť všetko, vždy môžu ovplyvniť aspoň svoj ďalší krok.

Možno práve takí ľudia potom dokážu byť prospešní nielen pre seba, ale aj pre spoločnosť. Nie preto, že by mali jednoduchší život. Ale preto, že sa naučili jednu dôležitú vec.

Že medzi problémom a riešením existuje ešte jeden krok.

Rozhodnutie, či budeme sťažovateľmi, alebo hľadačmi riešení.