„Ja som len priamy človek.“
Táto veta môže byť prejavom otvorenosti. Niekedy je však iba elegantným ospravedlnením hrubosti.
Priamosť pomenúva problém jasne. Arogancia znevažuje človeka. Úprimnosť môže byť nepríjemná, ale nepotrebuje ponižovanie, pohŕdavý tón ani demonštráciu nadradenosti. Vo chvíli, keď niekto druhému odopiera rešpekt a následne to nazve „otvorenosťou“, nezamieňa iba pojmy. Snaží sa zbaviť zodpovednosti za vlastné správanie.
Moc, peniaze a spoločenské postavenie pritom môžu vytvoriť nebezpečnú psychologickú slučku. Človek s vysokým statusom býva menej závislý od priazne okolia a ľudia si často dobre rozmyslia, či mu budú odporovať. Nie preto, že s ním súhlasia, ale preto, že sa obávajú následkov alebo považujú nesúhlas za zbytočný.
Mlčanie okolia si však mocný človek môže začať vysvetľovať ako potvrdenie vlastnej pravdy. Čím menej úprimnej spätnej väzby dostáva, tým viac rastie jeho presvedčenie, že sa nemýli. A čím viac mu toto presvedčenie rastie, tým menej cíti potrebu počúvať ostatných.
Tak nevzniká skutočná autorita, ale informačná izolácia človeka, ktorému už nikto nehovorí pravdu.
Výskumy sociálnej psychológie naznačujú, že pocit moci môže oslabovať spontánnu schopnosť pozerať sa na situáciu z perspektívy druhého človeka a podporovať sebaistejšie, menej brzdené konanie. Moc pritom nemusí meniť každého na arogantného človeka. Môže však zosilniť vlastnosti, ktoré v ňom už existujú.
Skutočná sila sa preto neprejavuje tým, že si človek môže dovoliť povedať čokoľvek.
Prejavuje sa tým, že aj napriek svojej moci dokáže hovoriť pravdu bez ponižovania, počúvať nesúhlas bez trestania a správať sa s úctou aj k človeku, od ktorého nič nepotrebuje.
—
Mária Zimová
autorka Vizuálnej techniky učenia | ZIMOVA SYSTEM
+++++ ...
Celá debata | RSS tejto debaty