Trvať na tom, aby si dieťa ráno ustlalo posteľ, nie je zbytočná prísnosť. Je to nenápadná lekcia života.
Na prvý pohľad ide o maličkosť. Perina, vankúš, pár minút ráno. Lenže dieťa sa pri tom neučí iba upratať posteľ. Učí sa, že poriadok nevzniká sám od seba. Že povinnosti sa neplnia len vtedy, keď sa nám chce. A že zodpovednosť sa začína vo vlastnom priestore.
Práve malé návyky majú veľkú silu, pretože sa opakujú každý deň. Dieťa si cez ne vytvára vnútorný postoj: dokážem začať, dokážem dokončiť, dokážem urobiť správnu vec aj bez odmeny a kontroly.
Ak rodič na takýchto maličkostiach netrvá, dieťa sa nenápadne učí, že malé povinnosti nemajú význam. Ak však rodič dôsledne, pokojne a bez zbytočného kriku trvá na tom, že posteľ sa ráno ustelie, dieťa dostáva jednoduchý odkaz, že jeho priestor je jeho zodpovednosť.
A to je oveľa viac než uprataná izba.
Každodenné ustielanie postele je odrazom disciplíny, vôle, návyku a zodpovednosti.
Je to prvý tréning sebadisciplíny. Tej vnútornej sily, ktorá neskôr rozhoduje o tom, či človek vytrvá, dokončí začaté veci a dokáže si usporiadať nielen izbu, ale aj vlastný život.
—
Mária Zimová
autorka Vizuálnej techniky učenia | ZIMOVA SYSTEM
Celá debata | RSS tejto debaty