Budúcnosť sa seje dnes

„Načo používať diakritiku? Hypotéku mi to nezaplatí.“

Aj v takomto zmysle zaznela myšlienka v diskusii pod videom, v ktorom som otvorila tému používania diakritiky v digitálnej komunikácii. Na prvý pohľad ide o drobnosť, veď sú to len čiarky a bodky nad písmenami.

Ak sa však pozrieme na výsledky medzinárodných meraní gramotnosti, ktoré upozorňujú na slabšie čitateľské a jazykové zručnosti časti našej populácie, možno nejde o drobnosť. Možno ide o otázku, ako sa staráme o jazykové zručnosti celej spoločnosti.

Pred časom som zverejnila video o používaní diakritiky v digitálnej komunikácii. Nie preto, že by som chcela riešiť estetiku jazyka alebo nostalgicky spomínať na školské diktáty. Impulzom boli výsledky medzinárodných meraní PISA a PIAAC, ktoré upozorňujú na problém: časť našej populácie má slabšie čitateľské a jazykové zručnosti.

Je však dôležité doplniť jeden kontext. V samotnom videu nešlo len o diakritiku ako izolovaný jav. Tá bola spomenutá ako jedna z drobných, ale viditeľných súčastí širšej témy jazykových a čitateľských zručností v nadväznosti na výsledky medzinárodných meraní PISA a PIAAC.

Cieľom videa nebolo hodnotiť jednotlivcov podľa toho, či používajú diakritiku alebo nie. Pointou bolo upozorniť na širší jav: že jazykové a čitateľské zručnosti populácie sú dôležitou kompetenciou modernej spoločnosti a že podľa medzinárodných meraní časť populácie v tejto oblasti nedosahuje dostatočnú úroveň. Diakritika bola v tomto kontexte spomenutá len ako symbolický príklad jazykového návyku, ktorý môže otvoriť širšiu diskusiu o tom, ako sa jazykové zručnosti v spoločnosti vyvíjajú.

Výsledky medzinárodných meraní PISA a PIAAC upozorňujú na jeden dôležitý fakt. Približne tretina populácie Slovenska nedosahuje dostatočnú úroveň jazykových a čitateľských zručností, ktoré sú potrebné na plnohodnotnú orientáciu v texte a informáciách.

Takýto stav nemusí byť viditeľný len v školských výsledkoch. V každodennej komunikácii sa niekedy prejavuje aj tým, že ľudia píšu bez diakritiky alebo ju nepoužívajú dôsledne. Nie vždy pritom ide len o úmyselné zjednodušenie alebo o rýchlosť digitálnej komunikácie. V niektorých prípadoch môže ísť aj o neistotu v pravopise alebo o slabšie zautomatizované jazykové návyky.

Dôležité je však uvedomiť si, že jazykové a čitateľské zručnosti majú širší význam než len školský úspech. Ovplyvňujú napríklad schopnosť porozumieť pracovným zmluvám, orientovať sa v úradných dokumentoch, správne interpretovať informácie alebo komunikovať v pracovnom prostredí. V konečnom dôsledku tak môžu vplývať aj na ekonomické príležitosti jednotlivca a na schopnosť samostatne sa rozhodovať.

Práve preto mnohé krajiny vnímajú rozvoj jazykovej gramotnosti ako jednu z kľúčových kompetencií modernej spoločnosti. Nejde len o pravopis alebo estetiku jazyka. Ide o schopnosť rozumieť svetu prostredníctvom textu.

A možno aj preto má zmysel zamyslieť sa nad tým, čo znamená, keď sa z každodennej komunikácie postupne vytrácajú aj také drobnosti, ako sú dĺžne a mäkčene.

Otázkou preto nie je len to, prečo niekto diakritiku nepoužíva, ale aj to, čo môže tento trend znamenať z dlhodobejšieho hľadiska. Ak sa jazyk v bežnej komunikácii postupne zjednodušuje a diakritika sa vytráca z každodenného písania, stojí za zamyslenie, aké dôsledky to môže mať pre jazykové návyky budúcich generácií.

Reakcie pod videom boli rôzne. Niektorí diskutujúci uviedli, že diakritiku nepoužívajú preto, že sa ponáhľajú, píšu na mobile nastavenom v inom jazyku alebo ju jednoducho považujú za zbytočnú. Zaznela aj myšlienka v zmysle nasledovného: „Načo používať diakritiku? Hypotéku mi to aj tak nezaplatí.“ Na prvý pohľad to môže znieť pragmaticky. Stojí však za to položiť si otázku: je jazyková zručnosť naozaj bez praktickej hodnoty?

Schopnosť presne čítať a písať má totiž veľmi konkrétne dôsledky v každodennom živote. Prejavuje sa napríklad pri čítaní a podpisovaní zmlúv, komunikácii s úradmi, vedení účtovníctva alebo dokumentácie, pracovnej e-mailovej komunikácii či pri sebaprezentácii na pracovnom pohovore. V takýchto situáciách nejde o estetiku. Ide o presnosť významu textu.

Časť komentujúcich bola dospelá populácia, teda ľudia, ktorí sa diakritiku v škole bežne naučili a vedia ju používať. Ak ju dnes nepoužívajú v komentároch, často ide len o digitálnu skratku alebo zjednodušenie rýchlej komunikácie.

Pri mladšej generácii však môže byť situácia odlišná. Hoci sa diakritiku učia rovnako v škole, významnú časť každodennej komunikácie a čítania dnes tvoria digitálne médiá, kde sa jazyk často používa bez diakritiky. Mladí ľudia sa tak s textom bez diakritiky stretávajú oveľa častejšie než generácie pred nimi.

Dospelí totiž väčšinu svojho života čítali a písali texty takmer výlučne s diakritikou a to v knihách, novinách, listoch či oficiálnej komunikácii. Priestor na systematické používanie jazyka bez diakritiky bol v minulosti veľmi obmedzený a objavoval sa skôr výnimočne, napríklad v krátkych telegramoch. Mnohí dospelí si preto vytvorili silnú automatizáciu správneho pravopisu.

Mladí ľudia však vyrastajú v prostredí, kde sa jazyk v digitálnej komunikácii často zjednodušuje. A práve to môže ovplyvňovať mieru, v akej sa diakritika prirodzene upevňuje v ich každodennom písaní. Ak sa jazyk v online priestore dlhodobo používa bez diakritiky, mladý človek si túto zručnosť nemusí dostatočne zautomatizovať. Stačí sa opýtať pedagógov: ako dnes vyzerajú výsledky diktátov?

Slovenčina má pritom bohatý systém diakritiky. Nie je to náhoda, je to súčasť jazykovej identity. Podobne ako tradícia písať v listoch či e-mailoch „Vy“, „Vám“, „Tebe“ alebo „Ti“ s veľkým písmenom ako prejav úcty. Nie preto, že by to bolo povinné, ale preto, že jazyk je aj kultúrnym gestom voči druhému človeku.

Ak prestaneme používať diakritiku, je preto legitímne položiť si otázku: čo bude nasledovať? Budeme vynechávať veľké písmená na začiatku viet? Prestaneme používať interpunkčné znamienka? Alebo sa jazyk postupne prispôsobí rýchlosti digitálnej komunikácie natoľko, že stratí časť svojej presnosti?

Možno teda nejde len o diakritiku. Možno ide o niečo oveľa širšie … O to, ako pristupujeme k jazyku, ktorý nás spája. Jazyk nie je len nástroj komunikácie. Je aj nositeľom kultúry, myslenia a spôsobu, akým vyjadrujeme úctu k druhému človeku.

Ak dnes rezignujeme na mäkčene a dĺžne, možno sa nič dramatické nestane. Jazyk bude fungovať ďalej. Otázkou však zostáva: kde je hranica medzi prirodzeným vývojom jazyka a jeho postupným ochudobňovaním?